V nultých rokoch 21. storočia zažilo svoje zlaté obdobie viacero kapiel, ktorých fanúšikova sú rozdelení v otázke, ktorý z albumov dekády je ten najlepší. Rovnaký spor prebehol aj pri hlasovaní redakcie a zhodou okolností sa viacero takýchto mien stretlo práve v aktuálnej desiatke. A tak hoci takí ARCTURUS svojim nasledujúcim nevydareným albumom nenechajú na pochybách nikoho, pri kapelách ako THE GATHERING, KATATONIA, A PERFECT CIRCLE, SHINING aj ISIS bude sledovanie čoraz vyšších priečok VALHALLY DESAŤROČIA isto sprevádzané napätím, či sa do deja vrátia s minimálne jedným, ešte lepším albumom. Prezradíme len toľko, že nie všetky. A ešte snáď aj toľko, že zopár mien, od ktorých by ste minimálne dva albumy v stovke najlepších čakali, v nej podľa nás nie sú vôbec.

60. NEAL MORSE - One (2004)

I Bůh jednoho dne pravil k Nealovi: „Ohol si ten nedospělý knírek a pojď mi zpívat na počest!“. A Neal Morse se nezalekl a začal pět ódy pod značkou vytvořenou jen z vlastního jména. Samozřejmě, ne vždy se mu všechny ty Haleluja vešly do správného vzorce, ovšem na „One“ byl k dokonalosti asi nejblíže. Podpořen bicí artilerií neodmyslitelného motoru DREAM THEATER Mikea Portnoye a basou Randyho George vytvořil svoji klasickou variaci art rocku, jak už ji nesčetněkrát předtím i potom poskládal a zřejmě ještě poskládá, ovšem tady se zdá vše na tom nejsprávnějším místě, v těch mantinelech a poměrech, které dělají dobré album výjimečným.

59. MANES - Vilosophe (2003)

Další z řady nevšedních norských seskupení, které se odpoutaly od blackmetalového běsnění a vydaly se směrem k totálně odlišným, avšak přesto nesmírně zajímavým vodám. Navzdory hudebnímu kormidlu otočenému o 180 stupňů zůstala kapele i na „Vilosophe“ vlastní určitá potemnělost a neklid. Kytary, spjaté se zlověstně tepající elektronikou a zvukovými efekty, utváří celkový ležérně-tísnivý zvuk a z nahrávky činí jedno z klíčových děl norské avantgardy či - chcete-li - post-metalové scény. Svého času způsobila tato deska mezi posluchačskou obcí obrovské překvapení a skvěle funguje i dnes.

58. THE GATHERING - Home (2006)

Že je to posledný album s Anneke, sme sa dozvedeli až neskôr. Čo bolo jasné okamžite, bola nenápadná príťažlivosť. THE GATHERING neboli prví, ktorí z metalu zabrúsili do mäkších, rockových, zasnených vôd, ktoré by sa možno formálne dali nazvať pop, kebyže obsahovo nešlo o perly absolútne nevhodné pre masovú obľubu. Ako prví však nakrútili album, na ktorom vôbec nepočuť ruky zviazané zvyškami „metalového“ uvažovania, predsudky, ani staré aranžérske návyky. Po experimentálnom vrchole „Souvenirs“ prekvapivo zemitý a priamočiary počin, na ktorom kapela zažíva naopak vrchol pesničkársky. Navyše bez jediného zaváhania a jediného slabého miesta. Na „Home“ je všetko presne tak, ako má byť, navyše s géniom, kvôli ktorému zvykneme rozlišovať medzi zbierkami skvelých piesní a veľkými albumami.

57. ARCTURUS - The Sham Mirrors (2002)

„The Sham Mirrors“ bude asi u mnohých, podobne ako zvyšné albumy ARCTURUS, stáť v tieni legendárnej „maškarády“. Disponuje však vlastnosťami, ktoré síce ležia v inej oblasti, ale stále predstavujú rovnaký pozitívny kvalitatívny extrém. Menovite sa jedná o dotiahnutý zvuk, výbornú produkciu, synergickú zohratosť protagonistov a osobité hudobné štruktúry. Tieto atribúty boli pretavené do pestrej palety skladieb balansujúcich na viacrozmernej hrane neo-romantizmu, moderného inštrumentálneho perfekcionizmu a ostrého metalu. Životným výkonom zdobí nahrávku vokál Garma z ULVER a tento fakt svojim spôsobom platí aj pre ostatných protagonistov. To všetko skombinované s osobitým výrazom a plnou umeleckou hodnotou právoplatne radí toto dielo medzi neopakovateľné hudobné počiny sledovanej dekády

56. KATATONIA - Viva Emptiness (2003)

Co se desek KATATONIE týče, medzi lety 1998 až 2003 opravdu nejde minout. Proč ale právě „Viva Emptiness"? Ve své době oslovila zdaleka nejvíc a dodnes představuje otisk jedinečného skladatelství Švédů, které mnoho jejich fanoušků upřednostňuje před jinými silnými deskami z diskografie. Tahle kolekce silných a emocemi nasáklých kompozic jednoduše stále hodně baví a zústává aktuální – jakoby jí letící čas vúbec nepřekážel.

55. A PERFECT CIRCLE - Mer De Noms (2000)

Obrovský talent dovtedy neznámeho gitarového technika Billy Howerdela ako prvý očaril Maynarda Keenana z TOOL, vďaka čomu Howerdel, tvoriaci počas dlhých turné materiál pre svoju budúcu kapelum prehodnotil zámer angažovať pre zatiaľ bezmenný projekt ženský hlas. Zrodili sa A PERFECT CIRCLE, ktorí hneď na svojom debute zaznamenali tvorivý vrchol a okamžite očarili zvyšok hudobného sveta. Kombinácia tých najzásadnejších alternatívnych smerov v tvrdej hudbe 90. rokov s citom pre dokonale funkčnú progresívnosť a jedinečnú zadumanú melodiku vynašla inšpiráciu, z ktorej dodnes čerpá množstvo metalových kapiel. „Mer De Noms“ je žiariaci príklad toho, že v akomkoľvek čase a s akoukoľvek históriou za sebou dokáže byť tvrdá hudba za ideálnych podmienok absolútne a bezvýhradne originálna a nenapodobiteľná. Jeden z najzásadnejších trendsetterských pilierov „noughties“.

54. SHINING - V – Halmstad (2007)

„V – Halmstad“ samo sebou SHINING charakterizuje jako blackmetalový projekt, ale na druhou stranu svou zajímavostí a neprvoplánovitostí chytře přitáhne nejen fanoušky daného stylu. Deska má v sobě noblesu, tajemno i bolest, která však není podána zbytečně okatě, a tak se smutek nad skladbami vznáší jako stín a nepozorovaně dopadá na bedra až za nějaký čas. „V – Halmstad“ je přelomový v tvorbě SHINING především svým dokonalejším vokálem, ačkoliv zase malinko strádá v jiných ohledech. Konečným výsledkem je však album s naprostou absencí jakékoliv „špatné“ skladby, nebývale komplexní, se schopností nepustit vás z fantaskního kolotoče ani na okamžik. Vzpomeneme-li ještě na skutečnost, že za dva roky spatřila světlo světa další skvělá řadová deska „VI / Klagopsalmer“, nejde se ubránit pocitu, že by SHINING měli, spolu s pár dalšími interprety, stát ve Valhalle jako Jméno.

53. ISIS - Oceanic (2002)

Všetko má svoj začiatok a koniec. Prevratným koncepčným albumom „Oceanic“ spustili ISIS takzvanú postmetalovú vlnu, ktorá významne poznačila uplynulú dekádu. Typické exponované pasáže s Aaronom Turnerom kričiacim do valiacich sa vĺn riffov, známe už z minulosti, dopĺňajú do popredia vystupujúce melódie. Citlivo vkladané rozsiahle ambientné plochy a sporadický vokál hosťujúcej Marie Christopher ISIS umne spájajú do konzistentného celku pomocou hypnotizujúcej rytmiky a nenásilnej gradácie, ktorá mala v tej dobe ešte veľmi ďaleko k neskoršej žánrovej predvídateľnosti. Album ani po rokoch nepatrí medzi ľahko stráviteľné sústa a kým k podstate iných podobných diel sa je potrebné prepočúvať, „Oceanic“ postupne sám vťahuje poslucháča pod hladinu. A hoci obsahuje výrazne viac melódií než jeho predchodca, skôr, než by mu uberali na tvrdosti, zvýrazňujú kontrasty a pridávajú na celkovej intenzite. ISIS dokázali v priebehu nasledujúcich rokov vydať hneď niekoľko ďalších pozoruhodných albumov, zachytená pohlcujúca atmosféra a temná hĺbka dodnes robí z „Oceanic“ jeden z najlepších počinov ich diskografie.

52. MYRKSKOG - Deathmachine (2000)

V našem přehledu nemůže chybět ani „Deathmachine“, deska, která svým způsobem posunula tehdejší black/death metalové mantinely. Norská sestava MYRKSKOG uplatnila zcela jiný žánrový přístup, než bylo v té době běžné zejména u švédských, spíše na melodickou stránku věci se orientujících kapel. Podobně jako později jejich spříznění kolegové z ZYKLON i MYRKSKOG vsadili na nesmírně přímočarý, strojový black/death okořeněný lehce industriálním nádechem. Výsledná směs není ani trochu lehká na poslech, deska působí odtažitě a jen velmi pomalu vydává všanc svůj skrytý půvab. Velmi ceněným atributem „Deathmachine“ je pak i atmosféra. Atmosféra chladná, odtažitá a vyloženě nepřátelská. I po deseti letech patří debut (a současně i nejlepší deska) MYRKSKOG do zlatého fondu skandinávské black/death metalové kultury. Hodně netypická a v mnoha ohledech překvapující nahrávka.

51. DIMMU BORGIR - Puritanical Euphoric Misanthropia (2001)

Nórski čiernokňažníci dokázali v roku 2001 svojím piatym albumom opäť prekvapiť. Z ťažkého obdobia, kedy „temným zámkom“ otriasli personálne zmeny natoľko, že jeho budúcnosť vyzerala neisto, dokázali v konečnom dôsledku vyťažiť maximum a podarilo sa im posunúť hranice symfonického black metalu zase o trochu ďalej. All star kapela vyzbrojená prvotriednymi hudobníkmi Nickom Barkerom, Galderom či Vortexom si prvýkrát vo svojej kariére vyskúšala spoluprácu so živým orchestrom, pre ktorú je ich tvorba ako stvorená, a rovnako po prvý raz využili služby renomovaného producenta Fredrika Nordströma. A vyplatilo sa. Celý album pôsobí ako jedno veľké temné divadelné predstavenie plné dramatických zvratov, počas ktorého sa ani na chvíľu nebudete nudiť. Vďaka göteborskému orchestru získal materiál na bombastickosti, teatrálnosti a ešte väčšej atmosferickosti. Najreprezentatívnejšia skladba celého albumu je jednoznačne „Kings Of The Carnival Creation“.

70. - 61. < pokračuj na > 50. - 41.